Niekedy mám pocit, že väčšinu môjho času v Ammáne trávim v spoločnosti taxikárov. V Ammáne existuje verejná doprava v podobe autobusov, no ešte som neprišla na to, kde všade autobusy stoja. Pri mojich na minúty rozrátaných dňoch, som nenabrala odvahu čakať na nejaký, ktorý by sa mohol objaviť, samozrejme inshAllah…
Sometimes I have a feeling that I spent the most of my time in Amman with taxi drivers. In Amman, there is a public transportation in form of buses but I have not figured out yet where buses stop. Taking into consideration my busy schedule with every minute of a day counted, I have not had the courage yet to wait for a bus to appear, of course inshAllah…
Taxíky sú tu v porovnaní s inými krajinami lacná záležitosť. Priemerná jazda tu stojí niečo medzi 1 až 2 dinármi (čo je asi 1,30 až 2,60 eura). Sú tu takisto aj biele taxíky zvané “service”, ktoré majú presne vytýčenú trasu a naberajú pasažierov postupne pokiaľ sa taxík nenaplní. Tieto sú ideálnou prepravou, pretože jazda stojí okolo 0,30 až 0,50 dinára. Na moje nešťastie však žiadna trasa “service” taxíkov nieje na tých mojich. Nič iné mi teda nezostáva ako si “brať” taxíky dva až trikrát denne. Z domu do práce, z práce do školy a zo školy domov. Našťastie na trase z domu do centra mesta service funguje takže aspoň cestou na koncerty šetrím :)
Taxis in Jordan are a pretty cheap stuff in comparison with other countries. An average ride costs between 1 and 2 dinars (around 1,30 and 2,60 EUR). There are also taxis so called “service” that have an exact route and they stop to take passengers until the taxi is full. These are the ideal means of transportation cause a ride costs around 0,30 to 0,50 dinars. Unfortunately, no route of service taxi is among mine. There has been nothing left to me but to take taxis two or three times a day, from home to work, from work to school, from school to home. Luckily, the route from home to the downtown is the one of service taxi so I am keeping some money at least when going to concerts :)
Ako niekto kto nevyrastal v NYC a mávanie na taxíky pozná iba z filmov, musela som si chvíľu zvykať. Mala som pocit akoby som stopovala. So stopovaním nemám veľké skúsenosti (aj keď to bol vždy môj sen). Z tých pár razov bola asi najdramatickejšia situácia, keď sme s kamoškou dostali defekt na trojprúdovej D1 smerom do Bratislavy. Vtedy sa mi môj tatino ani nepokúšal do telefónu vysvetľovať ako sa dáva na auto zdvihák, ale hneď mi povedal, aby som si niekoho stopla. Cítila som sa hrozne (predstavte si 2 stopujúce skoro-blondíny), no bola to rada nad zlato a do pätnástich minút sme mali vymenené koleso. Späť ale k ammánskym taxíkom. Asi po dvojtýždňovom každodennom “stopovaní” taxíkov som si na mávanie zvykla a začala sa cítiť ako veľkomešťanka a NYC mi tu pripomína aspoň žltá farba taxíkov.
As someone who was not brought up in NYC and knows “taxi waving” only from movies, I needed to get to used to it. I had a feeling of hitchhiking. I do not have lots of experience with hitchhiking (even if it has always been my dream). The most dramatic hitchhiking out of very few times was the situation when with a friend we got a flat tire on a big highway in the direction of Bratislava. That time, my dad did not even try to explain me on the phone how to change the tire but directly told me to stop someone. I felt very ashamed (imagine 2 hitchhiking almost-blondes) but it was more than a golden advise and we had a changed tire within 15 minutes. But back to the taxis in Amman. Approximately after 2 weeks of daily taxis “hitchhiking”, I have started to feel like a girl from a big city and at least taxis yellow colour reminds me of those in NYC.
Pri každom nástupe do taxíku mám rešpekt pred tým ku komu nastúpim. Každá jazda je iná, no zatiaľ všetky prebehli úplne hladko. Väčšina taxikárov je milá alebo s neutrálnym postojom. Niektorí sa ma hneď spýtajú či som Američanka alebo Britka, a keď im poviem že som zo Slovenska, poprípade Československa..., hneď sa začnú usmievať a povedia “dobre”. Zatiaľ som však nestretla žiadneho bývalého študenta československej univerzity... Najbližšie bol jeden taxikár, ktorý navštívil Prahu a jeden, ktorý má brata v Srbsku (niekedy je ťažké vysvetliť, že nie sme v Juhoslávii). Len raz sa mi stalo, že mi šofér nechcel dobre vydať (asi 0,50 dinára, čo je celkom dosť) a raz sa ma mladý taxikár okrem bežných vecí začal vypytovať na moje meno. V tom momente som prestala reagovať na jeho otázky a začala predstierať, že nerozumiem. Boli to však len 2 taxikári z minimálne 64, ktorých som stretla (ak počítam minimálne 2 taxíky denne).
I get into every taxi with a bit of respect. Every ride is different but for the moment all of them were smooth. Most of taxi drivers are nice or with a neutral attitude. Some of them directly ask me if I am American or British and when I tell them I am from Slovakia, or Czechoslovakia... they start to smile and say “good”. However, I have not met yet any former student of a Czechoslovak university... The closest was one taxi driver who visited Prague and one who has a brother in Serbia (sometimes it is a bit hard to explain we are not in Yugoslavia). It happened only once to me when a taxi driver did not want to give me a change (0,50 dinar which is not a small amount here) and the other time a young driver asked me besides other things what was my name. In that moment I stopped to react and started to act as I did not understand. Those were only 2 cases out of minimum 64 (if I count 2 taxi rides per a day).
Asi po týždni som sa začala celkom dobre orientovať na mojich trasách a spoznala aké rôzne cesty vedú do “mojich” destinácii. Ani jeden taxikár sa ma nesnažil obalamutiť dlhšou cestou a ak si ju aj vybral, bolo to kvôli dopravným zápcham. Po tom čo som sa naučila základné frázy ako “zabočiť doľava/doprava/ísť rovno”, som takisto zostala istejšia pri vysvetľovaní kam sa chcem dostať. V Ammáne je však dobre vedieť, kam presne chcete ísť. Mená ulíc vám veľmi nepomôžu, pretože väčšina taxikárov ich aj tak nepozná. Ak mám správne informácie, tak ulice tu pomenovali len pred pár rokmi. V tomto mi v prvých dňoch veľmi pomohlo GPS v mobile. Internetu v mobile som sa vždy bránila, na Slovensku ho vôbec nepoužívam, no tu je to "life-saver".
Approximately after a week, I started to orientate myself on my routes and got to know what kind of different roads go to my destinations. No taxi driver tried to bullshit me with a longer route and if he chose one only because of the traffic jams. After I got to know basic phrases like “turn left/right/go straight”, I also became more sure when explaining where I want to go. However in Amman it is good to know where exactly you want to get. Name of streets will not help you a lot as most of taxi drivers do not know them. If I have a correct information, streets got names only few years ago. During my first days, the GPS in my mobile helped me a lot. I have always been against the internet in my mobile phone, in Slovakia I do not use it at all, but here, it is a life-saver.
Štýl šoférovania tu trochu pripomína jazdu z francúzskeho filmu Taxi, taxi… (ktorý teda veľmi nemusím, no metafora sa mi hodila). Po pár dňoch som však prekonala aj túto obavu o svoj život sediac nepripútaná v aute (ak som chcela zapadnúť medzi miestnych tak so všetkým čo k miestnemu životu patrí). Asi dva týždne mi trvalo kým som pochopila, aké pravidlá cestnej premávky tu platia. Nie tie podľa dopravných značiek, ale podľa toho do akej miery sú šoféri ochotní pustiť ostatné autá a do akej miery sú schopní sa “pretlačiť”. Používanie trúby je tak časté ako preraďovanie rýchlostí. Niekedy mám pocit, že stredové čiary sú len pre okrasu pretože sa často na dvojprúdovej ceste vytvárajú tri pruhy. Keď sme dopravnú situáciu diskutovali s mojim talianskym spolubývajúcim, ten mi povedal, že v Neapole je situácia presne taká istá ak nie horšia. Spomenula som si aj na dovolenku na Sicílii, kde mi takisto nebolo v aute všetko jedno.
The driving style here reminds me of a ride in French film Taxi, taxi… (I do not like this one at all but the metaphor is helpful) After couple of days, I have overcome the fear of my life sitting in a car without a belt (if I wanted to fit in it should be with everything what it brings). It took me approximately 2 weeks to understand the local driving rules. They do not follow traffic signs but how the drivers are willing to let the other car pass and to what measure they are able to “push” themselves. The use of klaxon is so usual as shifting gear. Sometimes I have a feeling lines in the middle of a road are for nothing as there are very often three lines of cars on a two lines road. When we were discussing the traffic situation with my Italian flatmate, he told me that in Naples the situation is the same or even worse. I suddenly remembered my holidays in Sicily when I was not feeling really safe in a car.
Po pár týždňovom každodennom sledovaní ammánskej dopravy som si začala všímať, že šoféri sú tu, až na pár výnimiek, veľmi ústretoví voči ostatným vodičom a skoro nikto sa nerozčuľuje (takisto na pár výnimiek). Na prvý pohľad chaos, na druhý pohľad skryté pravidlá, na tretí pohľad na Slovensku nevídaná vľúdnosť medzi šoférmi. Poučenie na záver? Spoznávanie nových vecí chce vždy čas (aj keď v aute mi tu bude asi stále zle) a jednodinárovky a mince treba mať vždy pri sebe!
After couple of weeks daily observation of the traffic in Amman I have started to see that drivers are, exceptions exist, very helpful towards other drivers and almost nobody gets angry (exceptions exist as well). At the first sight chaos, at the second sight hidden rules, at the third sight friendliness among drivers unseen in Slovakia. Conclusion? Discovering new things requires some time (even if I will probably always be sick in cars here) and one needs to always have 1 dinar notes and coins in a valet!
