Pred príchodom do Ammánu som sa veľmi nezamýšľala nad mojou vlastnou “kultúrnou” adaptáciou, ktorá ma čaká. Keďže už som dve arabské krajiny mala možnosť navštíviť, myslela som si, že ma nič neprekvapí. Pred odchodom som viac riešila ako pomôcť pri integrácii utečencov na Slovensku a ako prekonať a pochopiť odlišnosti kultúr medzi Slovákmi a ľuďmi utekajúcimi pred konfliktmi. Nečakala som, že “kultúrny” šok, tak skoro bude čakať aj mňa…
Keď človek cestuje ako turista, na jednom mieste sa zdrží maximálne zopár dní a pokračuje ďalej. Poväčšine cestuje v skupine alebo v páre a tým pádom má takú malú “vlastnú komunitu” okolo seba všade tam kam sa pohne. Počas cesty chce toho vidieť a zažiť čo najviac, “hltá” všetko nové a iné a má uspokojujúci pocit “zažitia exotiky”. Môže si spraviť ďalší krížik na zozname vysnívaných destinácii a po 2-3 týždňoch sa so zadosťučinením teší na svoju posteľ, nedeľnú polievku a pivo, poprípade kofolu, vo svojej obľúbenom lokáli.
Keď sa človek rozhodne pre život v inej krajine, čo najrýchlejšie sa chce zbaviť “nálepky” turistu. Nielen pred miestnym obyvateľstvom (čo sa podarí až po dlhom čase), ale hlavne pred sebou samým. Cíti v sebe odvahu, odhodlanie a vzrušenie z toho, že “tá exotika” sa stane súčasťou jeho každodenného života. Pred cestou si vraví, že sa bude chcieť stretávať iba s lokálnym obyvateľstvom, jesť lokálne jedlo, rozprávať len lokálnym jazykom.
Toto všetko som si myslela aj ja pred mojou cestou do Ammánu. Cítila som sa byť odvážna, odhodlaná a tešila som sa na “nový svet”. Odkázaná sama na seba v arabskom svete. Časť mojej feministickej duše bola na seba veľmi hrdá.
Trochu som však pozabudla na to, že pri prudkej jazde mi býva v aute zle. Tu iná aká prudká jazda neexistuje (po mojej desaťročnej skúsenosti aktívneho šoférovania na bratislavských cestách, velebým bratislavských šoférov!). Takisto som pozabudla, aké to je, keď pohľady celej ulice sú uprené len na vás, aj napriek tomu, že všetky krátke nohavice, sukne a tielka ste nechali doma. Pozabudla som aj na to ako mi býva zle zo smradu a výfukov. Tu keď sedíte v taxíku máte pocit akoby ste sedeli vedľa výfuku v naštartovanom aute v garáži. Pozabudla som aj na to, aké to je vyhýbať sa na ulici všadeprítomným odpadkom (aké čisté sú bratislavské ulice, aj tie kam nestíha chodiť Zelená hliadka). Pozabudla som ako na moju minimalistický dizajn milujúcu dušu vplýva tmavý vyrezávaný nábytok a kvetinové poťahy. Pozabudla som aké to je sedieť v spoločnosti, keď nerozumiete ani jedno slovo. Pozabudla som aké to je spoliehať sa na to, aby vám taxikár rozumel a odviezol tam kam chcete ísť bez toho, aby ste vedeli kde presne to je. Pozabudla som aké to je prihovárať sa úplne cudzím ľuďom na ulici.
Všetko toto som čakala, no zabudla som aké to je zažívať to na vlastnej koži s vidinou časového horizontu dlhšieho ako 2-3 týždne.
Po prvom dni v Ammáne som sa pristihla pri googlovaní stránok ako expats in Amman, lonely planet tips a blogy expatov, lepšie povedané expatiek (aj keď si stále myslím, že všetci sme tu imigranti). Podvedome som zamierila na známu Rainbow street, kde som tajne dúfala, že stretnem cudzincov, s ktorými by som sa mohla porozprávať, kde by som mohla nasať aspoň trochu z “európskeho” prostredia a dať si normálne presso a nie tureckú kávu. Na Facebooku som začala like-ovať stránky francúzskeho a goetheho inštitútu.
Nad svojimi zmiešanými pocitmi som musela dlho premýšľať. Ako to, že moje “sveta znalé”, odvážne, otvorené a po novej skúsenosti túžiace “ja” sa zrazu ocitlo v situácii kedy vedome začalo vyhľadávať to, čo má aj doma?
Na Rainbow street som zakotvila v hipsterskej kaviarni, ktorá by sa určite veľmi dobre uchytila na Grosslingovej alebo Laurinskej. Odrazu som mala pocit, že som v oáze pokoja. Neviem či to bolo tabuľovou farbou na stenách, bradatými čašníkmi, jordánskym IKEA katalógom v stojane na časopisy alebo miestnym life-style-ovým časopisom na titulke s Lenou Dunham a rozhovorom so spevákom z libanonskej kapely Mashrou' Leila.
Rozmýšľam nad tým do akej miery táto moja skúsenosť so sebou samou reflektuje dnešný svet? Do akej miery nás ovplyvňujú naše vlastné zvyklosti a do akej miery sme schopní prijať nové? Viem, že prvé dni cudzincov na Slovensku sú presne také isté ako tie moje prvé dni tu. Možno aj vďaka miestnym hipsterom som sa ako tak udomácnila a uvedomila si, že tieto moje prvé dni sú len ... the beginning of a beautiful friendship... s týmto prašným mestom, plným srdečných ľudí. Tajne si želám, aby sa na Slovensku našiel niekto, nielen hipsteri, kto pomôže objaviť cudzincom, ale hlavne Slovákom krásu vzájomného priateľstva medzi rôznymi kultúrami, tak odlišnými a tak podobnými zároveň. Jordánci tú krásu, už myslím našli.
