Taxi, taxi...

Niekedy mám pocit, že väčšinu môjho času v Ammáne trávim v spoločnosti taxikárov. V Ammáne existuje verejná doprava v podobe autobusov, no ešte som neprišla na to, kde všade autobusy stoja. Pri mojich na minúty rozrátaných dňoch, som nenabrala odvahu čakať na nejaký, ktorý by sa mohol objaviť, samozrejme inshAllah…

Sometimes I have a feeling that I spent the most of my time in Amman with taxi drivers. In Amman, there is a public transportation in form of buses but I have not figured out yet where buses stop. Taking into consideration my busy schedule with every minute of a day counted, I have not had the courage yet to wait for a bus to appear, of course inshAllah…

Taxíky sú tu v porovnaní s inými krajinami lacná záležitosť. Priemerná jazda tu stojí niečo medzi 1 až 2 dinármi (čo je asi 1,30 až 2,60 eura). Sú tu takisto aj biele taxíky zvané “service”, ktoré majú presne vytýčenú trasu a naberajú pasažierov postupne pokiaľ sa taxík nenaplní. Tieto sú ideálnou prepravou, pretože jazda stojí okolo 0,30 až 0,50 dinára. Na moje nešťastie však žiadna trasa “service” taxíkov nieje na tých mojich. Nič iné mi teda nezostáva ako si “brať” taxíky dva až trikrát denne. Z domu do práce, z práce do školy a zo školy domov. Našťastie na trase z domu do centra mesta service funguje takže aspoň cestou na koncerty šetrím :)

Taxis in Jordan are a pretty cheap stuff in comparison with other countries. An average ride costs between 1 and 2 dinars (around 1,30 and 2,60 EUR). There are also taxis so called “service” that have an exact route and they stop to take passengers until the taxi is full. These are the ideal means of transportation cause a ride costs around 0,30 to 0,50 dinars. Unfortunately, no route of service taxi is among mine. There has been nothing left to me but to take taxis two or three times a day, from home to work, from work to school, from school to home. Luckily, the route from home to the downtown is the one of service taxi so I am keeping some money at least when going to concerts :)

Ako niekto kto nevyrastal v NYC a mávanie na taxíky pozná iba z filmov, musela som si chvíľu zvykať. Mala som pocit akoby som stopovala. So stopovaním nemám veľké skúsenosti (aj keď to bol vždy môj sen). Z tých pár razov bola asi najdramatickejšia situácia, keď sme s kamoškou dostali defekt na trojprúdovej D1 smerom do Bratislavy. Vtedy sa mi môj tatino ani nepokúšal do telefónu vysvetľovať ako sa dáva na auto zdvihák, ale hneď mi povedal, aby som si niekoho stopla. Cítila som sa hrozne (predstavte si 2 stopujúce skoro-blondíny), no bola to rada nad zlato a do pätnástich minút sme mali vymenené koleso. Späť ale k ammánskym taxíkom. Asi po dvojtýždňovom každodennom “stopovaní” taxíkov som si na mávanie zvykla a začala sa cítiť ako veľkomešťanka a NYC mi tu pripomína aspoň žltá farba taxíkov.

As someone who was not brought up in NYC and knows “taxi waving” only from movies, I needed to get to used to it. I had a feeling of hitchhiking. I do not have lots of experience with hitchhiking (even if it has always been my dream). The most dramatic hitchhiking out of very few times was the situation when with a friend we got a flat tire on a big highway in the direction of Bratislava. That time, my dad did not even try to explain me on the phone how to change the tire but directly told me to stop someone. I felt very ashamed (imagine 2 hitchhiking almost-blondes) but it was more than a golden advise and we had a changed tire within 15 minutes. But back to the taxis in Amman. Approximately after 2 weeks of daily taxis “hitchhiking”, I have started to feel like a girl from a big city and at least taxis yellow colour reminds me of those in NYC.

Pri každom nástupe do taxíku mám rešpekt pred tým ku komu nastúpim. Každá jazda je iná, no zatiaľ všetky prebehli úplne hladko. Väčšina taxikárov je milá alebo s neutrálnym postojom. Niektorí sa ma hneď spýtajú či som Američanka alebo Britka, a keď im poviem že som zo Slovenska, poprípade Československa..., hneď sa začnú usmievať a povedia “dobre”. Zatiaľ som však nestretla žiadneho bývalého študenta československej univerzity... Najbližšie bol jeden taxikár, ktorý navštívil Prahu a jeden, ktorý má brata v Srbsku (niekedy je ťažké vysvetliť, že nie sme v Juhoslávii). Len raz sa mi stalo, že mi šofér nechcel dobre vydať (asi 0,50 dinára, čo je celkom dosť) a raz sa ma mladý taxikár okrem bežných vecí začal vypytovať na moje meno. V tom momente som prestala reagovať na jeho otázky a začala predstierať, že nerozumiem.  Boli to však len 2 taxikári z minimálne 64, ktorých som stretla (ak počítam minimálne 2 taxíky denne).

I get into every taxi with a bit of respect. Every ride is different but for the moment all of them were smooth. Most of taxi drivers are nice or with a neutral attitude. Some of them directly ask me if I am American or British and when I tell them I am from Slovakia, or Czechoslovakia... they start to smile and say “good”. However, I have not met yet any former student of a Czechoslovak university... The closest was one taxi driver who visited Prague and one who has a brother in Serbia (sometimes it is a bit hard to explain we are not in Yugoslavia). It happened only once to me when a taxi driver did not want to give me a change (0,50 dinar which is not a small amount here) and the other time a young driver asked me besides other things what was my name. In that moment I stopped to react and started to act as I did not understand. Those were only 2 cases out of minimum 64 (if I count 2 taxi rides per a day). 

Asi po týždni som sa začala celkom dobre orientovať na mojich trasách a spoznala aké rôzne cesty vedú do “mojich” destinácii. Ani jeden taxikár sa ma nesnažil obalamutiť dlhšou cestou a ak si ju aj vybral, bolo to kvôli dopravným zápcham. Po tom čo som sa naučila základné frázy ako “zabočiť doľava/doprava/ísť rovno”, som takisto zostala istejšia pri vysvetľovaní kam sa chcem dostať. V Ammáne je však dobre vedieť, kam presne chcete ísť. Mená ulíc vám veľmi nepomôžu, pretože väčšina taxikárov ich aj tak nepozná. Ak mám správne informácie, tak ulice tu pomenovali len pred pár rokmi. V tomto mi v prvých dňoch veľmi pomohlo GPS v mobile. Internetu v mobile som sa vždy bránila, na Slovensku ho vôbec nepoužívam, no tu je to "life-saver".

Approximately after a week, I started to orientate myself on my routes and got to know what kind of different roads go to my destinations. No taxi driver tried to bullshit me with a longer route and if he chose one only because of the traffic jams. After I got to know basic phrases like “turn left/right/go straight”, I also became more sure when explaining where I want to go. However in Amman it is good to know where exactly you want to get. Name of streets will not help you a lot as most of taxi drivers do not know them. If I have a correct information, streets got names only few years ago. During my first days, the GPS in my mobile helped me a lot. I have always been against the internet in my mobile phone, in Slovakia I do not use it at all, but here, it is a life-saver.

Štýl šoférovania tu trochu pripomína jazdu z francúzskeho filmu Taxi, taxi… (ktorý teda veľmi nemusím, no metafora sa mi hodila). Po pár dňoch som však prekonala aj túto obavu o svoj život sediac nepripútaná v aute (ak som chcela zapadnúť medzi miestnych tak so všetkým čo k miestnemu životu patrí). Asi dva týždne mi trvalo kým som pochopila, aké pravidlá cestnej premávky tu platia. Nie tie podľa dopravných značiek, ale podľa toho do akej miery sú šoféri ochotní pustiť ostatné autá a do akej miery sú schopní sa “pretlačiť”. Používanie trúby je tak časté ako preraďovanie rýchlostí. Niekedy mám pocit, že stredové čiary sú len pre okrasu pretože sa často na dvojprúdovej ceste vytvárajú tri pruhy. Keď sme dopravnú situáciu diskutovali s mojim talianskym spolubývajúcim, ten mi povedal, že v Neapole je situácia presne taká istá ak nie horšia. Spomenula som si aj na dovolenku na Sicílii, kde mi takisto nebolo v aute všetko jedno. 

The driving style here reminds me of a ride in French film Taxi, taxi… (I do not like this one at all but the metaphor is helpful) After couple of days, I have overcome the fear of my life sitting in a car without a belt (if I wanted to fit in it should be with everything what it brings). It took me approximately 2 weeks to understand the local driving rules. They do not follow traffic signs but how the drivers are willing to let the other car pass and to what measure they are able to “push” themselves. The use of klaxon is so usual as shifting gear. Sometimes I have a feeling lines in the middle of a road are for nothing as there are very often three lines of cars on a two lines road. When we were discussing the traffic situation with my Italian flatmate, he told me that in Naples the situation is the same or even worse. I suddenly remembered my holidays in Sicily when I was not feeling really safe in a car.

Po pár týždňovom každodennom sledovaní ammánskej dopravy som si začala všímať, že šoféri sú tu, až na pár výnimiek, veľmi ústretoví voči ostatným vodičom a skoro nikto sa nerozčuľuje (takisto na pár výnimiek). Na prvý pohľad chaos, na druhý pohľad skryté pravidlá, na tretí pohľad na Slovensku nevídaná vľúdnosť medzi šoférmi. Poučenie na záver? Spoznávanie nových vecí chce vždy čas (aj keď v aute mi tu bude asi stále zle) a jednodinárovky a mince treba mať vždy pri sebe! 

After couple of weeks daily observation of the traffic in Amman I have started to see that drivers are, exceptions exist, very helpful towards other drivers and almost nobody gets angry (exceptions exist as well). At the first sight chaos, at the second sight hidden rules, at the third sight friendliness among drivers unseen in Slovakia. Conclusion? Discovering new things requires some time (even if I will probably always be sick in cars here) and one needs to always have 1 dinar notes and coins in a valet! 

Different cultures and different worlds meet in Jadal. / V Jadale sa stretávajú rôzne kultúry a rôzne svety.

V jeden teplý jesenný večer sa prepojili dva svety, svet súfijskej poézie Mohammeda Zakiho a andalúzskej hudby v podaní Yousefa Saifa (buzuq), Faresa Shawqi (perkusie), Shawaqi Al-Muashera (gitara). Nádvorie kultúrneho centra Jadal bolo naplnené do poslednej stoličky, do posledného miesta na státie. Veľa ľudí sedelo na zemi alebo postávalo vo vchode.

During one warm autumn evening, two worlds met, a world of sufi poetry of Mohammed Zaki and world of andalusian music performed by Yousef Saif (buzuq), Fares Shawqi (percussions), Shawaqi Al-Muasher (guitar). The court of cultural centre Jadal was full until the last chair, until the last space to stand. A lot of people were sitting on the ground or standing in the entrance.

Ammánski intelektuáli. Ľudia rôzneho veku, sa nechali unášať v rytmoch andalúzskej hudby a slovami z úst samotného básnika. Aj napriek tomu, že Mohammed Zaki prednášal svoje básne v arabských origináloch, zážitok sa prenášal aj na poslucháča, ktorí nerozumel slovám, no porozumel ich sile v spojení s úžasnou hudbou troch skvelých hudobníkov. 

Intellectuals of Amman. People of different ages let themselves to enter into the andalusian music and into the words from the poet himself. Despite that Mohammed Zaki recited his poems in arabic originals, the effect was strong also for the people in audience who didn’t understand words but understood their power in connection with the amazing music of three great musicians.

Mohamed Zaki píše básne od roku 1992, no len teraz sa nechal presvedčiť priateľmi, aby mu mohli vydať zbierku tvorby od roku 1992 až po súčasnosť. Aj napriek tomu, že poéziu nie je ľahké preložiť, tu je malá ukážka (preklad Katy Montoya):

Mohamed Zaki has been writing poems since 1992 but only now his friends convinced him to publish a  collection of his poetry from 1992 until now. Even though it is not easy to translate a poetry, here is a small sample (translated by Katy Montoya):

One Time

One time he could pass by the sky and 

speak to her about his war under a 

mythical featured cloud…

One time he could gather water and

fire around one table to solve the

conflict which earth soild created

attempting to obtain the air!

Then run away beyond the word…

One time non will recognise his face

in the smoke which rises towards his

dead ones! Content with the crystal of 

his mirror…

Just

One 

Time…

Týždeň po koncerte andalúzskej hudby a súfijskej poézie sa v kultúrnom centre Jadal konal ďalší koncert. Tentoraz to bolo americké duo Ajanib v zostave Katie Norregaard a Daniel Maqueda. Títo dvaja učitelia angličtiny a zároveň študenti arabčiny hrali piesne rôznych interpetov a hudobníkov. Neuveriteľný hlas Katie, ktorý by zatienil nejednu hviezdu súčasnej indie-folkovej scény a kreatívne zručnosti Daniela bolo skvelé zažiť. 

A week after the concert of andalusian music and sufi poetry, there was another concert in the cultural center Jadal. This time it was an American duo Ajanib consisting of Katie Norregaard and Daniel Maqueda. These two English language teachers and Arabic language students played songs of several interpreters and musicians. It was great to witness Katie’s unbelievable voice which would overshadow any star of an indie-folk scene and Daniel’s creative skills. 

Prvá zaznela pieseň “Home” od Edward Sharpe & The Magnetic Zeros, ktorá dala smer celému koncertu. Zaznela “Skinny love” od Bona Ivera, “Sitting on the dock of the bay” od Otisa Reddinga, skladby od Mumford and Sons , U2, Feist alebo klasiky od Boba Marleyho a iných. Kvôli dažďu a chladnejšiemu počasiu sa koncert konal v sále vnútri. Keď som do sály prišla, voľné miesta boli už len na matracoch na pódiu. Po prvotných myšlienkach “och aké awkward” som si v hlave porovnala pohodlný matrac a hodinové státie a už aj som bola na pódiu. Nakoniec nás tam sedelo viac a zážitok z koncertu bol o to väčší. V publiku bola početná americká komunita, väčšinou kamoši dvoch hudobníkov, ale aj miestni. Najmenší poslucháč mal podľa mňa niečo cez 1 rok a počúval celý koncert! 

First song was “Home” by  Edward Sharpe & The Magnetic Zeros which gave direction to the whole concert. We could listen to the “Skinny Love” by Bon Iver, “Sitting on the dock of the bay” by Otis Redding, songs by Mumford and Sons, U2, Feist or classics from Bob Marley and others. Due to the rain and colder weather, concert was inside. When I entered the hall, free places to sit were only on the mattresses on the stage. After my first thoughts “oh such awkward” , I compared in my head the comfortable mattress and an hour standing, and I was quickly sitting on the stage. At the end, there were more people sitting on the stage and the concert experience was much stronger. There was a numerous American community in the audience, apparently friends of two musicians but also some local people. The youngest listener was a bit older than 1 year and listened to the whole concert!  

Sediac na matracoch, počúvajúc piesne, z ktorých skoro každá jedna sa mi viazala na nejaké životné obdobie, som sa len usmievala, poklopkávala si po kolene. Samozrejme, že som nebola sama a v každom jednom pohľade v publiku som videla spomienky. Bolo fajn počuť piesne jednej generácie (možno aj viacerých), mojej generácie (starnem už? :) ) a zaspomínať si práve tu v Ammáne. Tak veľmi sme všetci prepojení “západnou” kultúrou a je to fajn pocit mať spoločné referenčné body. Ešte lepší pocit však je, keď človek objavuje novú hudbu, nové veci, pri ktorých sa neobracia späť, ale myslí na veci tu a teraz, poprípade nemyslí na nič iba sa nechá unášať zážitkom, ktorý mu nová hudba sprostredkúva. V každom prípade, teším sa na ďalší koncert v Jadal- e.

Sitting on mattresses, listening to songs when each of them was connected to a period in my life, I only smiled and clattered on my knee. Of course I wasn’t alone and I saw memories in each pair of eyes in the audience. It was nice to listen to songs of one generation (maybe more than one), my generation (am I getting old? :) ) and thinking about memories here in Amman. We are all kind of connected by a “western” culture. And I mean it is a nice feeling to have a common reference points. However, even a better feeling is to discover new music, new things that don’t make one to look back but which make one think about the things now and here or make one think about nothing and let one enter into the imminent effect of the moment. Either way, I am looking forward to another concert in Jadal.

O jordánskych hipsteroch a kultúrnej adaptácii

Pred príchodom do Ammánu som sa veľmi nezamýšľala nad mojou vlastnou “kultúrnou” adaptáciou, ktorá ma čaká. Keďže už som dve arabské krajiny mala možnosť navštíviť, myslela som si, že ma nič neprekvapí. Pred odchodom som viac riešila ako pomôcť pri integrácii utečencov na Slovensku a ako prekonať a pochopiť odlišnosti kultúr medzi Slovákmi a ľuďmi utekajúcimi pred konfliktmi. Nečakala som, že “kultúrny” šok, tak skoro bude čakať aj mňa…

Keď človek cestuje ako turista, na jednom mieste sa zdrží maximálne zopár dní a pokračuje ďalej. Poväčšine cestuje v skupine alebo v páre a tým pádom má takú malú “vlastnú komunitu” okolo seba všade tam kam sa pohne. Počas cesty chce toho vidieť a zažiť čo najviac, “hltá” všetko nové a iné a má uspokojujúci pocit “zažitia exotiky”. Môže si spraviť ďalší krížik na zozname vysnívaných destinácii a po 2-3 týždňoch sa so zadosťučinením teší na svoju posteľ, nedeľnú polievku a pivo, poprípade kofolu, vo svojej obľúbenom lokáli.

Keď sa človek rozhodne pre život v inej krajine, čo najrýchlejšie sa chce zbaviť “nálepky” turistu. Nielen pred miestnym obyvateľstvom (čo sa podarí až po dlhom čase), ale hlavne pred sebou samým. Cíti v sebe odvahu, odhodlanie a vzrušenie z toho, že “tá exotika” sa stane súčasťou jeho každodenného života. Pred cestou si vraví, že sa bude chcieť stretávať iba s lokálnym obyvateľstvom, jesť lokálne jedlo, rozprávať len lokálnym jazykom.

Toto všetko som si myslela aj ja pred mojou cestou do Ammánu. Cítila som sa byť odvážna, odhodlaná a tešila som sa na “nový svet”. Odkázaná sama na seba v arabskom svete. Časť mojej feministickej duše bola na seba veľmi hrdá. 

Trochu som však pozabudla na to, že pri prudkej jazde mi býva v aute zle. Tu iná aká prudká jazda neexistuje (po mojej desaťročnej skúsenosti aktívneho šoférovania na bratislavských cestách, velebým bratislavských šoférov!). Takisto som pozabudla, aké to je, keď pohľady celej ulice sú uprené len na vás, aj napriek tomu, že všetky krátke nohavice, sukne a tielka ste nechali doma. Pozabudla som aj na to ako mi býva zle zo smradu a výfukov. Tu keď sedíte v taxíku máte pocit akoby ste sedeli vedľa výfuku v naštartovanom aute v garáži. Pozabudla som aj na to, aké to je vyhýbať sa na ulici všadeprítomným odpadkom (aké čisté sú bratislavské ulice, aj tie kam nestíha chodiť Zelená hliadka). Pozabudla som ako na moju minimalistický dizajn milujúcu dušu vplýva tmavý vyrezávaný nábytok a kvetinové poťahy. Pozabudla som aké to je sedieť v spoločnosti, keď nerozumiete ani jedno slovo. Pozabudla som aké to je spoliehať sa na to, aby vám taxikár rozumel a odviezol tam kam chcete ísť bez toho, aby ste vedeli kde presne to je. Pozabudla som aké to je prihovárať sa úplne cudzím ľuďom na ulici.

Všetko toto som čakala, no zabudla som aké to je zažívať to na vlastnej koži s vidinou časového horizontu dlhšieho ako 2-3 týždne.  

Po prvom dni v Ammáne som sa pristihla pri googlovaní stránok ako expats in Amman, lonely planet tips a blogy expatov, lepšie povedané expatiek (aj keď si stále myslím, že všetci sme tu imigranti). Podvedome som zamierila na známu Rainbow street, kde som tajne dúfala, že stretnem cudzincov, s ktorými  by som sa mohla porozprávať, kde by som mohla nasať aspoň trochu z “európskeho” prostredia a dať si normálne presso a nie tureckú kávu. Na Facebooku som začala like-ovať stránky francúzskeho a goetheho inštitútu.

Nad svojimi zmiešanými pocitmi som musela dlho premýšľať. Ako to, že moje “sveta znalé”, odvážne, otvorené a po novej skúsenosti túžiace “ja” sa zrazu ocitlo v situácii kedy vedome začalo vyhľadávať to, čo má aj doma? 

Na Rainbow street som zakotvila v hipsterskej kaviarni, ktorá by sa určite veľmi dobre uchytila na Grosslingovej alebo Laurinskej. Odrazu som mala pocit, že som v oáze pokoja. Neviem či to bolo tabuľovou farbou na stenách, bradatými čašníkmi, jordánskym IKEA katalógom v stojane na časopisy alebo miestnym life-style-ovým časopisom na titulke s Lenou Dunham a rozhovorom so spevákom z libanonskej kapely Mashrou' Leila.

Rozmýšľam nad tým do akej miery táto moja skúsenosť so sebou samou reflektuje dnešný svet? Do akej miery nás ovplyvňujú naše vlastné zvyklosti a do akej miery sme schopní prijať nové? Viem, že prvé dni cudzincov na Slovensku sú presne také isté ako tie moje prvé dni tu. Možno aj vďaka miestnym hipsterom som sa ako tak udomácnila a uvedomila si, že tieto moje prvé dni sú len ... the beginning of a beautiful friendship...  s týmto prašným mestom, plným srdečných ľudí. Tajne si želám, aby sa na Slovensku našiel niekto, nielen hipsteri, kto pomôže objaviť cudzincom, ale hlavne Slovákom krásu vzájomného priateľstva medzi rôznymi kultúrami, tak odlišnými a tak podobnými zároveň. Jordánci tú krásu, už myslím našli.