Different cultures and different worlds meet in Jadal. / V Jadale sa stretávajú rôzne kultúry a rôzne svety.

V jeden teplý jesenný večer sa prepojili dva svety, svet súfijskej poézie Mohammeda Zakiho a andalúzskej hudby v podaní Yousefa Saifa (buzuq), Faresa Shawqi (perkusie), Shawaqi Al-Muashera (gitara). Nádvorie kultúrneho centra Jadal bolo naplnené do poslednej stoličky, do posledného miesta na státie. Veľa ľudí sedelo na zemi alebo postávalo vo vchode.

During one warm autumn evening, two worlds met, a world of sufi poetry of Mohammed Zaki and world of andalusian music performed by Yousef Saif (buzuq), Fares Shawqi (percussions), Shawaqi Al-Muasher (guitar). The court of cultural centre Jadal was full until the last chair, until the last space to stand. A lot of people were sitting on the ground or standing in the entrance.

Ammánski intelektuáli. Ľudia rôzneho veku, sa nechali unášať v rytmoch andalúzskej hudby a slovami z úst samotného básnika. Aj napriek tomu, že Mohammed Zaki prednášal svoje básne v arabských origináloch, zážitok sa prenášal aj na poslucháča, ktorí nerozumel slovám, no porozumel ich sile v spojení s úžasnou hudbou troch skvelých hudobníkov. 

Intellectuals of Amman. People of different ages let themselves to enter into the andalusian music and into the words from the poet himself. Despite that Mohammed Zaki recited his poems in arabic originals, the effect was strong also for the people in audience who didn’t understand words but understood their power in connection with the amazing music of three great musicians.

Mohamed Zaki píše básne od roku 1992, no len teraz sa nechal presvedčiť priateľmi, aby mu mohli vydať zbierku tvorby od roku 1992 až po súčasnosť. Aj napriek tomu, že poéziu nie je ľahké preložiť, tu je malá ukážka (preklad Katy Montoya):

Mohamed Zaki has been writing poems since 1992 but only now his friends convinced him to publish a  collection of his poetry from 1992 until now. Even though it is not easy to translate a poetry, here is a small sample (translated by Katy Montoya):

One Time

One time he could pass by the sky and 

speak to her about his war under a 

mythical featured cloud…

One time he could gather water and

fire around one table to solve the

conflict which earth soild created

attempting to obtain the air!

Then run away beyond the word…

One time non will recognise his face

in the smoke which rises towards his

dead ones! Content with the crystal of 

his mirror…

Just

One 

Time…

Týždeň po koncerte andalúzskej hudby a súfijskej poézie sa v kultúrnom centre Jadal konal ďalší koncert. Tentoraz to bolo americké duo Ajanib v zostave Katie Norregaard a Daniel Maqueda. Títo dvaja učitelia angličtiny a zároveň študenti arabčiny hrali piesne rôznych interpetov a hudobníkov. Neuveriteľný hlas Katie, ktorý by zatienil nejednu hviezdu súčasnej indie-folkovej scény a kreatívne zručnosti Daniela bolo skvelé zažiť. 

A week after the concert of andalusian music and sufi poetry, there was another concert in the cultural center Jadal. This time it was an American duo Ajanib consisting of Katie Norregaard and Daniel Maqueda. These two English language teachers and Arabic language students played songs of several interpreters and musicians. It was great to witness Katie’s unbelievable voice which would overshadow any star of an indie-folk scene and Daniel’s creative skills. 

Prvá zaznela pieseň “Home” od Edward Sharpe & The Magnetic Zeros, ktorá dala smer celému koncertu. Zaznela “Skinny love” od Bona Ivera, “Sitting on the dock of the bay” od Otisa Reddinga, skladby od Mumford and Sons , U2, Feist alebo klasiky od Boba Marleyho a iných. Kvôli dažďu a chladnejšiemu počasiu sa koncert konal v sále vnútri. Keď som do sály prišla, voľné miesta boli už len na matracoch na pódiu. Po prvotných myšlienkach “och aké awkward” som si v hlave porovnala pohodlný matrac a hodinové státie a už aj som bola na pódiu. Nakoniec nás tam sedelo viac a zážitok z koncertu bol o to väčší. V publiku bola početná americká komunita, väčšinou kamoši dvoch hudobníkov, ale aj miestni. Najmenší poslucháč mal podľa mňa niečo cez 1 rok a počúval celý koncert! 

First song was “Home” by  Edward Sharpe & The Magnetic Zeros which gave direction to the whole concert. We could listen to the “Skinny Love” by Bon Iver, “Sitting on the dock of the bay” by Otis Redding, songs by Mumford and Sons, U2, Feist or classics from Bob Marley and others. Due to the rain and colder weather, concert was inside. When I entered the hall, free places to sit were only on the mattresses on the stage. After my first thoughts “oh such awkward” , I compared in my head the comfortable mattress and an hour standing, and I was quickly sitting on the stage. At the end, there were more people sitting on the stage and the concert experience was much stronger. There was a numerous American community in the audience, apparently friends of two musicians but also some local people. The youngest listener was a bit older than 1 year and listened to the whole concert!  

Sediac na matracoch, počúvajúc piesne, z ktorých skoro každá jedna sa mi viazala na nejaké životné obdobie, som sa len usmievala, poklopkávala si po kolene. Samozrejme, že som nebola sama a v každom jednom pohľade v publiku som videla spomienky. Bolo fajn počuť piesne jednej generácie (možno aj viacerých), mojej generácie (starnem už? :) ) a zaspomínať si práve tu v Ammáne. Tak veľmi sme všetci prepojení “západnou” kultúrou a je to fajn pocit mať spoločné referenčné body. Ešte lepší pocit však je, keď človek objavuje novú hudbu, nové veci, pri ktorých sa neobracia späť, ale myslí na veci tu a teraz, poprípade nemyslí na nič iba sa nechá unášať zážitkom, ktorý mu nová hudba sprostredkúva. V každom prípade, teším sa na ďalší koncert v Jadal- e.

Sitting on mattresses, listening to songs when each of them was connected to a period in my life, I only smiled and clattered on my knee. Of course I wasn’t alone and I saw memories in each pair of eyes in the audience. It was nice to listen to songs of one generation (maybe more than one), my generation (am I getting old? :) ) and thinking about memories here in Amman. We are all kind of connected by a “western” culture. And I mean it is a nice feeling to have a common reference points. However, even a better feeling is to discover new music, new things that don’t make one to look back but which make one think about the things now and here or make one think about nothing and let one enter into the imminent effect of the moment. Either way, I am looking forward to another concert in Jadal.

O jordánskych hipsteroch a kultúrnej adaptácii

Pred príchodom do Ammánu som sa veľmi nezamýšľala nad mojou vlastnou “kultúrnou” adaptáciou, ktorá ma čaká. Keďže už som dve arabské krajiny mala možnosť navštíviť, myslela som si, že ma nič neprekvapí. Pred odchodom som viac riešila ako pomôcť pri integrácii utečencov na Slovensku a ako prekonať a pochopiť odlišnosti kultúr medzi Slovákmi a ľuďmi utekajúcimi pred konfliktmi. Nečakala som, že “kultúrny” šok, tak skoro bude čakať aj mňa…

Keď človek cestuje ako turista, na jednom mieste sa zdrží maximálne zopár dní a pokračuje ďalej. Poväčšine cestuje v skupine alebo v páre a tým pádom má takú malú “vlastnú komunitu” okolo seba všade tam kam sa pohne. Počas cesty chce toho vidieť a zažiť čo najviac, “hltá” všetko nové a iné a má uspokojujúci pocit “zažitia exotiky”. Môže si spraviť ďalší krížik na zozname vysnívaných destinácii a po 2-3 týždňoch sa so zadosťučinením teší na svoju posteľ, nedeľnú polievku a pivo, poprípade kofolu, vo svojej obľúbenom lokáli.

Keď sa človek rozhodne pre život v inej krajine, čo najrýchlejšie sa chce zbaviť “nálepky” turistu. Nielen pred miestnym obyvateľstvom (čo sa podarí až po dlhom čase), ale hlavne pred sebou samým. Cíti v sebe odvahu, odhodlanie a vzrušenie z toho, že “tá exotika” sa stane súčasťou jeho každodenného života. Pred cestou si vraví, že sa bude chcieť stretávať iba s lokálnym obyvateľstvom, jesť lokálne jedlo, rozprávať len lokálnym jazykom.

Toto všetko som si myslela aj ja pred mojou cestou do Ammánu. Cítila som sa byť odvážna, odhodlaná a tešila som sa na “nový svet”. Odkázaná sama na seba v arabskom svete. Časť mojej feministickej duše bola na seba veľmi hrdá. 

Trochu som však pozabudla na to, že pri prudkej jazde mi býva v aute zle. Tu iná aká prudká jazda neexistuje (po mojej desaťročnej skúsenosti aktívneho šoférovania na bratislavských cestách, velebým bratislavských šoférov!). Takisto som pozabudla, aké to je, keď pohľady celej ulice sú uprené len na vás, aj napriek tomu, že všetky krátke nohavice, sukne a tielka ste nechali doma. Pozabudla som aj na to ako mi býva zle zo smradu a výfukov. Tu keď sedíte v taxíku máte pocit akoby ste sedeli vedľa výfuku v naštartovanom aute v garáži. Pozabudla som aj na to, aké to je vyhýbať sa na ulici všadeprítomným odpadkom (aké čisté sú bratislavské ulice, aj tie kam nestíha chodiť Zelená hliadka). Pozabudla som ako na moju minimalistický dizajn milujúcu dušu vplýva tmavý vyrezávaný nábytok a kvetinové poťahy. Pozabudla som aké to je sedieť v spoločnosti, keď nerozumiete ani jedno slovo. Pozabudla som aké to je spoliehať sa na to, aby vám taxikár rozumel a odviezol tam kam chcete ísť bez toho, aby ste vedeli kde presne to je. Pozabudla som aké to je prihovárať sa úplne cudzím ľuďom na ulici.

Všetko toto som čakala, no zabudla som aké to je zažívať to na vlastnej koži s vidinou časového horizontu dlhšieho ako 2-3 týždne.  

Po prvom dni v Ammáne som sa pristihla pri googlovaní stránok ako expats in Amman, lonely planet tips a blogy expatov, lepšie povedané expatiek (aj keď si stále myslím, že všetci sme tu imigranti). Podvedome som zamierila na známu Rainbow street, kde som tajne dúfala, že stretnem cudzincov, s ktorými  by som sa mohla porozprávať, kde by som mohla nasať aspoň trochu z “európskeho” prostredia a dať si normálne presso a nie tureckú kávu. Na Facebooku som začala like-ovať stránky francúzskeho a goetheho inštitútu.

Nad svojimi zmiešanými pocitmi som musela dlho premýšľať. Ako to, že moje “sveta znalé”, odvážne, otvorené a po novej skúsenosti túžiace “ja” sa zrazu ocitlo v situácii kedy vedome začalo vyhľadávať to, čo má aj doma? 

Na Rainbow street som zakotvila v hipsterskej kaviarni, ktorá by sa určite veľmi dobre uchytila na Grosslingovej alebo Laurinskej. Odrazu som mala pocit, že som v oáze pokoja. Neviem či to bolo tabuľovou farbou na stenách, bradatými čašníkmi, jordánskym IKEA katalógom v stojane na časopisy alebo miestnym life-style-ovým časopisom na titulke s Lenou Dunham a rozhovorom so spevákom z libanonskej kapely Mashrou' Leila.

Rozmýšľam nad tým do akej miery táto moja skúsenosť so sebou samou reflektuje dnešný svet? Do akej miery nás ovplyvňujú naše vlastné zvyklosti a do akej miery sme schopní prijať nové? Viem, že prvé dni cudzincov na Slovensku sú presne také isté ako tie moje prvé dni tu. Možno aj vďaka miestnym hipsterom som sa ako tak udomácnila a uvedomila si, že tieto moje prvé dni sú len ... the beginning of a beautiful friendship...  s týmto prašným mestom, plným srdečných ľudí. Tajne si želám, aby sa na Slovensku našiel niekto, nielen hipsteri, kto pomôže objaviť cudzincom, ale hlavne Slovákom krásu vzájomného priateľstva medzi rôznymi kultúrami, tak odlišnými a tak podobnými zároveň. Jordánci tú krásu, už myslím našli.